Go green, save money

Pred nejakým časom sa mi naskytol úplne voľný víkend a keďže som príšerne lenivý človek rozhodol som sa ísť cestou najmenšieho odporu a proste si voľný čas vyplniť sledovaním nejakej televíznej produkcie. Pod ruky sa mi takto dostal ocenený seriál z produkcie HBO – The wire.

Seriál samotný sa odohráva v meste Baltimore. Ten je, ako inak, prehnitý korupciou a drogami a partia policajtov sa snaží nastoliť poriadok. Nie je to však Baltimore ani jeho drogový problém na čo by sa dnes rád pozrel. Tento trochu netradičný úvod som si vybral pretože ma veľmi zaujala myšlienka jednej z hlavných postáv. Jedná sa o čierneho obchodníka s drogami, ktorý sám seba rád tituluje ako „Proposition Joe“.

Proposition Joe nemá vyštudovanú ekonómiu ani manažment. Dokonca si nemyslím, že by poriadne ukončil strednú školu. Jeho biznis je založený na jednoduchom avšak účinnom princípe, ktorý v seriáli rád opakuje: „Buy for one, sell for two.“ (Kúp za korunu, predaj za dve.) Možno si poviete, že tento obchodný model nie je žiadna pokroková myšlienka a každý kto má v hlave aspoň polovicu mozgu si uvedomuje, že to je jediný spôsob akým sa dopracovať k profitu. Realita sa však môže od filmového plátna často líšiť….

Upusťme však od drog, predmetom môjho dnešného článku bude iný obchodovateľný artikel – elektrická energia. Energetická otázka Európskej únie (a samozrejme aj zvyšku sveta) je nepochybne široká. Dá sa však na ňu aplikovať jednoduché pravidlo: Vyrob za korunku a predaj za dve. S týmto jednoduchým princípom by bolo spokojných určite mnoho ľudí. Problém však nastáva ak do celej veci vstúpi ekologická lobby. Tá je extrémne silná hlavne v najpokrokovejšej európskej krajine – Nemecku. To v súčasnej dobe prechádza energetickou revolúciou, radi by totiž všetku svoju energiu vyrábali z obnoviteľných zdrojov.  A rozhodne nezostali iba pri slovách. V minulom roku spustili dve najväčšie fotovoltaické elektrárne (Neuhardenberg a Templin). Tým sa dostali na celkový počet 17 svetelných elektrární, z čoho 12 je väčších ako tie najsilnejšie, ktoré máme v ČR. Týmto odvážnym krokom sa snažia vyrovnať úbytok energie spôsobený odstavením jadrových elektrární. Na papieri to síce vyzerá krásne, v realite to už také skvelé nie je. Svetelné elektrárne narážajú v reálnej prevádzke na celú sériu problémov:

1. Nedostatok svetla – ak chcete mať stále dosť energie musí byť Vaša elektráreň dosť silná aby všetko zvládala aj za tých najhorších svetelných podmienok. Z toho vyplýva, že musí byť silne predimenzovaná.
2. Dostatok svetla – Ak máte predimenzovanú elektráreň tak máte na krku problém za slnečných dní. Výroba vysoko prevyšuje spotrebu, cena energie drasticky padá, elektrická sieť je preťažená a hrozí jej poškodenie. Aby sa tomuto fenoménu predišlo treba vypínať celé bloky elektrární pretože množstvo vyrobenej energie jednoducho nie je kam uskladniť.
3. Podobnosť počasia v regióne – keď je slnečno v Nemecku tak je s veľkou pravdepodobnosťou slnečno aj všade naokolo – nemáte komu prebytok elektriny predať (a to ani výrazne pod cenu), lebo všetci dookola v tej chvíli čelia rovnakým problémom.
4. Cena – Obnoviteľné zdroje treba pre ich neefektivitu dotovať. (A navyše čím viac takejto energie vyrobíte tým viac treba dotovať. Dostanete tak nepriamu úmeru medzi množstvom vyrobenej energie a jej cenou.) A tie peniaze nezaplatí nikto iný ako občania. Bežný Hans a Uwe si tak zaplatia za kWh energie takmer dvakrát viac ako bežný Pierre a Antoine, ale čo by jeden pre dobro našej planéty nespravil, však.

A týchto pár bodov nás pomaly privádza k obchodnému modelu s ekologickou elektrinou. Obrovské výkyvy v jej výrobe totiž treba nejako vyrovnávať a to sa dá jedine stabilnými a regulovateľnými zdrojmi. Ideálne na uschovanie prebytočnej elektriny sú napríklad prečerpávacie vodné elektrárne. Tie sú veľkou doménou severských zemí, ktoré si kupujú solárnu elektrinu od Nemecka a Dánska v čase jej extrémneho prebytku a to prakticky zadarmo. Obe krajiny sa jej totiž potrebujú zbaviť aby nedošlo k poškodeniu ich infraštruktúry. No a až slniečko zapadne a fotovoltaika prestane stíhať tak vyššie spomenutí začnú kupovať nazad svoju vlastnú energiu za niekoľkonásobne vyššiu cenu. Pamätáte si na môj úvod a „Kúp za korunu, predaj za dve“? Človek by čakal, že jedna z najvyspelejších ekonomík sveta bude tento princíp chápať. Očakávania a realita však nie sú vždy to isté… Riešenie problému fluktuácie výroby elektriny však neostal len pri tomto netradičnom obchodnom modeli. Základnú sapotrebu pokryť treba a vzhľadom na to, že ríšska kancelárka má strach z tsunami a po Fukušime zavreli atómové elektrárne museli vystavať kopu nových – uhoľných. Tých postavili v rokoch 2012-2013 viac než kedykoľvek predchádzajúcich 20-tich rokoch. Získali tak 5300 megawattov energie a produkcia skleníkových plynov za zvýšila o 1,6%. Nezostáva mi nič iné ako im k tomuto výkonu pogratulovať (informácie a čísla od agentúry bloomerang).

A čo by sa s tým všetkým dalo spraviť v Česku? Keby malo Česko lepšie prírodné podmienky na stavbu vodných elektrární nebolo by v tejto chvíli nič rozumnejšie ako začať stavať vodné elektrárne a profitovať z hlúposti svojich susedov. To bohužiaľ nepôjde takže základnú energetickú spotrebu bude nutné pokryť inak. Obnoviteľné zdroje by zrejme neboli veľmi múdrym rozhodnutím (viď. bod 3). Takže ostáva uhlie/plyn a jadro. Klasické tepelné elektrárne sú naozaj neekologické a navyše v ČR nie je dostatočná zásoba lacných fosílnych palív. Najrozumnejšou voľbou teda zostáva jadro, ktoré neznečisťuje prírodu a má dostatočný výkon aby v čase zlých poveternostných podmienok potiahlo krajinu (navyše je to stabilný zdroj, na ktorý sa dá spoľahnúť). Pri nedostatku energie sa navyše stále dajú vykupovať nemecké prebytky za rozumný peniaz.

Článok je len parafrázou iných článkov Vladimíra Wagnera z ústavu jadrovej fyziky ČR. Všetok kredit patrí jemu.