Zastavme ZELENÝ EKOTEROR!

Mám si vybrať, či si prajem vidieť slony, ktoré sú predmetom obchodu, alebo žiadne slony, potom radšej volím žiadne slony“. Aj takto sú schopní ochranári zvierat argumentovať o úspešnom systéme vlastníckych práv slonov v Zimbabwe.

Ak by sa tam slony nestali predmetom obchodu, jednoducho by umreli. Aj preto vízia, ktorú nám predostierajú ZELENÍ EKOTERORISTI, zahŕňa všetky symptómy antikapitalistickej totality. Dá sa z tejto pasce na neprispôsobivých uniknúť?

Kto sú, čo chcú

Spoznáme ich podľa tradičného štýlu života a prírodného výzoru. Zakazujú nám nosiť kožuchy a sú schopní podryť vlastníctvo druhého človeka, aby mohli vypustiť zvieratá z ohrád, ktoré vonku neprežijú, prípadne zaútočia a usmrtia iné zvieratá (či dokonca ľudí). Nejedia mäso, byliny v tanieri im neprekážajú.

Mnohí z nich schvaľujú aborty, eutanázie a ľuďom uznávajúcim voľný obchod a slobodný trh neváhajú nadávať a ubližovať. Sloboda a trh im totiž stojí v ceste za štastím. Ich vlastným! Svoju zelenú arómu netúžia pred nami vôbec ukrývať. Nie je však bianko zelená, ale skôr zeleno-červená. Teda kompaktná ľavicová doktrína vysávajúca súdnosť z našich hláv. Kedže je založená na báze kolektivizmu v područí antikapitalistických predsudkoch, neváha vyvlastňovať – konfiškovať do rúk štátu a ignorovať naše vlastnícke práva.

Indoktrinuje rigidný prístup k prírode a slobodu zvierat nad slobodu človeka, ktorej prirodzeným obsahom (vloženým božskou rukou) je rozumné spravovanie zverstva, prírody a jej plodov, ich využívanie pre osobnú potrebu, resp. alokovanie prírodných zdrojov. Prečo sa máme naďalej nechať podrobovať zeleno-červenému diktátu, založenému na očividných bludoch „par excellence“ pod intenciou kolektívneho oneskoreného “návratu k prírode”?

Utópia apokalyptických vízii
Začnime Mathusom a jeho omylom z roku 1778. Tak môžeme pochopiť celé konvoje jeho nasledovníkov až po Joshka Fishera, bývalého „hippies“ výtržníka a socialistického revolucionára, dnes uhladeného zeleného ľavicového liberála. ….

Spolu s ostatnými „greenpeace“ kvituje záľube v zastaraných rigidných technológiách spravujúcich prírodné zdroje naprieč poznaniu, že moderné technológie dokážu alokovať suroviny adresnejšie bez prebytočných strát Základným postulátom v kostre týchto omyloch je nedostatok predstavivosti a kladenie neadekvátneho dôrazu na sofistikovanú priamoúmernú štatistiku, kodifikovanú matematickými výpočtami.

Ak sa k tomu na antikapitalistickej strune zanôti snaha emancipovať sa od „moderného“ sveta , vysvetlenie je naporúdzi. Nech nám teda notorické chyby z histórie zelenej demagógie poslúžia. Mathus všetko začal katastrofickou víziou preľudnenia a hladu. Súčasné trendy ukazujú, že i keď celková svetová populácia rastie, hustota obyvateľov sa na väčšine zemského povrchu znižuje (napr. na 97% územia Spojených štátoch sa hustota aj s dostatočnou mierou urbanizácie znižovala).

Na hlad zomierali a zomierajú ľudia najmä v krajoch, kde slobodný trh a súkromné vlastníctvo boli vystavené do záhuby socializmom a centrálne plánovanou ekonomikou. Ani dnes nie je nutné obmedzovať populačný rast.

V roku 1986 Národná rada pre výskum a Národná akadémie vied vydala monografiu na tému rast obyvateľstva a ekonomický rozvoj, ktorú pripravil prestížny kolektív odborníkov. Ukazuje sa, že ďalší narodení ľudia prinášajú nielen náklady, ale i výnosy. Postoj je tu neutrálny (aj keď ja zdieľam progresívny názor): populačný rast neškodí ani nepomáha ekonomickému rastu. Na tomto bode všetky katastrofické scenáre zlyhávajú

A čo si počne taká Čína alebo India pri beznádejnom probléme nadbytku obyvateľstva pri nedostatku potravín – pýtal sa na začiatku 60. rokov publicista a antropológ Richarda Critchfield. O 10 rokov sa však na vlastné oči ubezpečil, akého pokroku sa podarilo dosiahnuť osadám s rastúcou populáciou. Mathusova a jemu synonymické vízie sa de facto nenaplnili a zrejme ani obdobný infantilný apokalyptický non-sens nevypustí žiadny seriózny vedec z úst. Bohužiaľ – radšej sa prikloní k miernejším derivátom týchto tvrdení. ….

Vráťme sa preto späť do scenérie zelenej histórie. Slávny ekonóm W. S. Jevons tvrdil, že do roku 1900 spôsobí nedostatok uhlia v Anglicku zastavenie celého priemyslu a hospodársky rozvrat. Jeho modernejší ekvivalent, americký biológ,

Paul Ehrlich vyzýva k vládou organizovaným programom úspory benzínu, lebo „čo si počneme, až benzínové pumpy zostanú celkom na suchu”. Ten istý človek je známym outsiderom v stávkach o vyčerpanie „strategických“ prírodných zdrojov. Dodnes svoje prehry infantilne popiera.

Dnes však vieme, že Anglicko uhlie nepretržite vyváža a benzín sa roku 1930 zlacňuje a stáva sa permanentne dostupnejším. A na dvere nám už pomaly klope „doba vodíková“. Je preto zvláštne, ak sa najmä ochranár bije za nižšiu cenu ropy, ktorá jej svojou hodnotu indikuje väčšiu vzácnosť a podnecuje aj na základe ponuky a dopytu k hľadaniu alternatívnych a menej škodlivých „palív“. Čo v tomto smere ponúka štát? Umelo a neosobne pod vplyvom populizmu môže znížiť ceny ropy a nás vystaví tak do rizika neodhadnuteľných dôsledkov celospoločenského neuváženého motívu a konania.

V prípade medi bolo v roku 1934 spočítané, že statický index (počet rokov, za ktoré bude zásoba vyťažená) činí 40 rokov. V roku 1974, o 40 rokov neskôr, tento index vzrástol na 57 rokov. Medi je v súčasnej dobe prebytok, čo predstavuje nižšiu vzácnosť a priamoúmerne aj nižšiu cenu. Nebezpečie vyčerpania tzv. vyčerpateľných prírodných zdrojov sa v 70. rokoch dostalo na prvé miesto všetkých environmentálnych diskusií v súvislosti s publikovaním štúdie „Medze rastu“ manželov Meadowsových.

Jej obsahom je nasledovné: je nutné obmedziť súčasné tempo spotreby prírodných zdrojov, lebo hrozí, že dôjde k ich absolútnemu vyčerpaniu a tým ku kolapsu celej spoločnosti a bezprostrednému ohrozeniu kvality života budúcich generácií. Je táto vízia realistická? Kovy, potrava a prírodné zdroje sa skôr stávajú dostupnejšími než vzácnejšími. V krajinách dobre zásobovaných potravinami ako je napr. USA, sa zvyšuje počet lesov, rekreačných plôch a divokej prírody, lebo je ekonomicky výhodné realizovať vyššie výnosy na menšej ploche. A je to práve USA, kde prekvitá systém súkromných parkov a rezervácií….

Dnes už aj Agentúra pre ochranu životného prostredia uznáva, že stav vzduchu a vody sa za niekoľko posledných desiatok rokov zlepšil – aj keď stále nie na priaznivú úroveň, musíme zároveň vziať do úvahy, že práve voda a vzduch (teda, kde sú navypuklejšie ekologické problémy) dosiaľ nepodliehajú vlastníckym právam. Počet v škodlivých exhalátoch v postkomunistických krajinách klesá práve po páde červenej totality.

Zároveň sa zaznamenal globálny enormný pokles ochorení spôsobených znečistením za ostatné 2 storočia. Progresívne zmeny súvisia aj s priemerných vekom ľudského života, ktorý sa pod sugesciou lepších životných podmienok za ostatné 2 storočia takmer strojnásobil. Neplatí to unisono v rozvojových krajinách, ktoré sa hrdia prívlastkom nepoškvrnenej prírody. Všetky chybné výpočty neodradili mnohých marxistických vedcov a za pomoci ohýbania faktov stále na našich citoch k prírode parazitujú – aj programami v politických stranách. Infikovať ľudí svojou ideou sa im nesporne darí.

Utópie zelenej utópie

Všetky katastrofické vízie zabúdajú na určitú skutočnosť a tým popierajú dôstojný intelekt človeka. Pri láske k zvieratám a stromom sa nerešpektuje nosné východisko, že človek je narozdiel od nich schopný svojou mysľou reagovať na zmenené podmienky a hľadať nové riešenia problémov. Mal by sa tak vyhýbať matematicky zdôvodneným eko-katastrofám. Pre ich prognózu sa spočítava súčasná zásoba suroviny a vydelí sa objemom súčasnej spotreby.

Výsledok nám tak limituje počet rokov, počas ktorých si budeme môcť daný zdroj zaobstarávať. Pri akých podmienkach však môžeme tento artefakt zelených rešpektovať? Predovšetkým musí byť súčasná známa zásoba aj maximálnou potenciálnou rezervou daného prírodného zdroja. Čo je však podstatné – spotreba by musela po celú dobu budúceho čerpania zostať na úrovni spotreby súčasnej. Ak vezmeme do úvahy, že náklady na ťažbu sa neustále eskalujú a historická skúsenosť takýto vývoj nedokumentuje, dôjdeme k relevantnému epilógu: tieto výpočty abdikovali na možnosť technologického pokroku a eventuálneho objavenia substitútov….

Jednoducho, ochranári prírody si nedokážu predstaviť úsporu nákladov vyplývajúcej z rastúcej výkonnosti, že náklady na energiu sa novými technológiami budú znižovať a silnejúci dopyt či konkurencia si vynútia novú alternatívu k dosiaľ konštantnej prírodnej surovine.

Predpokladajú, že iba múdry a prezieravý štát dokáže predvídať vyčerpateľnosť zdrojov, lebo podnikatelia (resp. súkromní vlastníci) nedokážu alokovať svoje prírodné zdroje v čase – až kým jedného dňa nebudú mať žiaden majetok. Ignorujú fakt, že reálna hodnota vychádza z interakcie trhových síl, a preto každý ďalší pokles zásoby akéhokoľvek vzácneho statku zvýši jeho cenu – čím objektívne determinuje jeho vzácnosť a obmedzí jeho spotrebu.

Mnohí pokladajú vlastnosť trhu alokovať obyčajné statky a služby za samozrejmú – no životné prostredie je špecifické a nemôže byť podľa nich predmetom trhu či zisku. Musíme sa násilne vzdať prírodných zdrojov v prospech budúcich generácii napriek súčasnému neobjektívnemu poznaniu ich hodnoty, množstva a teda aj vzácnosti, a samozrejme, poznania vyspelosti a priorít ďalšej generácie. Všetok tento úzus je logicky nekonzistentný, neprirodzený a pomýlený. Čo je ešte horšie, aplikuje sa „spoločenskými vedcami“ aj štátnou mocou. To všetko pod záštitou marxistického smeru, reinkarnovaného v environmentalizme.

Intervencie štátu vs. vlastnícke práva

Ochrancovia prírody sa riadia jediným zaručeným kánonom: vlastníctvo štátu (teda majetok nikoho a všetkých) najefektívnejšie ochráni prírodný zdroj. Pozor, je to časovaná mína, ktorú nám zelení ekoteroristi podhadzujú pod nohy! Ak poskytne štát ním vlastnený prírodný zdroj do časovo obmedzeného prenájmu súkromnému vlastníkovi, dočasné vlastníctvo bude motivovať podnikateľa k maximalizácii úžitku v čo najkratšom časovom období bez ohľadu na možnosť budúceho čerpania. Taktiež, ak neexistuje súkromné vlastníctvo, nikto nevlastní prirodzený záujem na ochranu určitého územia….

Dlho sa západ mylne domnieval, že východ nepoznačený kapitalizmom všetkým ukáže svoje nepoškvrnené panenské lono prírody. S trochou nadsádzky to ale správne vyjadril slávny moderátor na americkej rozhlasovej stanici KFBK v Kalifornii, konzervatívec Rush Limbaugh o krajinách východnej Európy a bývalého Sovietskeho Zväzu: ”Keď tam prídete, uvidíte mŕtve, nie umierajúce lesy.

Uvidíte v riekach trojoké ryby. Keď niekto nevlastní súkromný majetok, neexistuje motivácia pre udržovanie čistoty, pretože nikto nemá záujem na zachovanie jeho hodnoty. V týchto krajinách tí, ktorí boli u moci, nepovolili žiadne správy o stavu životného prostredia. Nechceli, aby pravda vyšla najavo, takže ju po celé roky skrývali. My Američania sa na druhú stranu vždy dozvieme, keď nejaký drevár v Oregane nešťastnou náhodou zabije svoju pálenú.”

Rybárčenie v oceánoch a absencia ich privatizácie je klasickým príkladom „tragédie obecnej pastviny“, kde nedostatok vlastníctva spoločne čerpaných zásob rýb vedie k vyčerpaniu tejto zásoby. Vymedzenie vlastníckych práv si uvedomili už Indiáni na začiatku 17. stor., keď na Labradorskom polostrove založili územie pre lovcov kožušín bobrov. Skôr než do tejto oblasti dorazili bieli lovci kožušín, lovili Indiáni bobry spoločne.

Keďže rástol na dopyt na nových trhoch, zdvíhala sa i cena bobrov a nastala núdza o tento zdroj. Indiáni sa však nedali sa zahanbiť zeleným syptómom a boli od počiatku “market friendly”. Tak si začali zakladať súkromné oblasti na lov a dokázali tak udržať bobrov na úrovni. Dosiahli to len vďaka stanoveniu vlastníckych práv, ktoré im umožňovali zodpovedne vlastniť prírodný zdroj. Napriek tomu, že predstavoval zisk, o ktorý mali indiáni očividný záujem a dnes ho zelení marxisti odmietajú.

Ochranári naproti tomu len nedávno vypustili norky a líšky na slobodu z istej kožušinovej farmy. Neznalosť ochranárov spôsobila, že líšky zomreli hladom a časť noriek začala likvidovať všetku domácu zver v okolí. Zrejme nemali skutočný záujem o obmedzenie dopytu ľudí, ale vycítili v sebe revolučnú snahu zviditeľniť sa kompletným zlikvidovaním dopytu…..

Lepší prínos pre život zvierat by mohli činiť aj jednoduchším spôsobom: verbovaním na veterinu a hľadaním nových majiteľov pre zvieratá aj za asistencie presadzovania súkromných vlastníckych práv. Tok peňazí z lobingu (prípadne ekofondov) na environmentálne privilégia a na mnohé prírode škodlivé ekoprogramy by mohli preliať do rozvoja moderných a zároveň zdravotne nezávadných technológií potrebných v hospodárskom sektore. A nemajú ich málo! Sponzorov majú častokrát štedrých. Teraz uvediem zreteľný a médiami zanedbaný (nie našťastie ekonomickými liberálmi) príklad zlyhania štátnej intervencie – prípad DDT. O jeho pozitívnych účinkoch na poľnohospodárske účely bola presvedčená vláda po druhej svetovej vojne. Zahájila rozsiahle programy práškovania s cieľom zvýšiť poľnohospodársky výstup a ukončiť tak hrozbu svetového hladu. Neskôr sa programy rozšírili, keď boli objavené pozitívne efekty DDT – kontrola malárie.

No v roku 1950 sa začali prejavovať aj negatívne dopady DDT na divokej prírode (hromadné vymieranie rýb, kontaminácia kravského mlieka). Podávali sa žaloby na neoprávnené porušovanie vlastníckych práv. Súd žaloby zavrhol s vyjadrením, že práva jednotlivca nie sú neobmedzené, jednotlivci musia ustúpiť požiadavkám spoločnosti. No pokiaľ niekto by niekto zapríčinil práškovaním škodu na majetku suseda, mal byť za svoje konanie zodpovedný a mal by mu škodu uhradiť – čo sa však nestalo, keďže štát nenesie rovnakú zodpovednosť.

Ukončil plošné práškovanie a taktiež zakázal možnosť využívania DDT pre vystriekanie vnútra domu a napr. zapudenie komárov šíriacich maláriu. Pre chudobné krajiny bol DDT ale najlacnejším prostriedkom účinnej ochrany pred nemocou. Plošná štátna regulácia, nech povolením práškovania nebezpečnou chemikáliou, či naopak jeho absolútnym zákazom, nedokáže vziať do úvahy náklady a výnosy pre konkrétnych ľudí. WHO nepotvrdila riziko tvorby rakovinových nádorov vyvolaných DDT. Na maláriu však v roku 1999 zomrelo 1,1 miliónov ľudí, ktorí mohli žiť, nebyť neosobnej štátnej intervencie s náhubkom environmentalizmu…..

Média nám neustále podsúvajú obraz neekologického kapitalizmu, ale kolízie vyvolané environmentálnou etatistickou politikou sa prosto ututlajú.

Ako sa vzoprieme temnej zelenej mágii ľavicových environmentalistov a ochranárov?

Musíme znovu oprášiť to staré klasické „súkromné vlastníctvo“, prirodzený motivačný vzťah k prírode a zavrhnúť novoutvorené idey zeleného celospoločenského blaha. Človek je pánom prírody a Bohu sa za svoje činy statočne zodpovedá. Nie štátu ani hnutiu „Greenpeace“. Kresťania a zelení sú jednoducho nezlučiteľní do jedného humanitného vektora, tak ako trh a ochrana životného prostredia nie sú recipročným oxymoronom, ale vo vzájomnom objatí spolu s kresťanstvom reprezentujú jedinú výlučnú cestu k trvalo udržateľnému rozvoju.

Petr